Situácií, kedy si ženy musia obuť kopačky namiesto lodičiek, je neúrekom. Napríklad u mňa v práci. Prevažne pracujem v mužskom kolektíve, testosterónu je tam do bludu, egá sú tam tak veľké, že o chvíľu budem musieť začať s diétou, lebo neprejdem z jedného konca miestnosti na druhú.
Je zaujímavé, že keď žena doškriabe (nie poškrabká) mužské ego, hopsa hopsa trala lá, muži sa toho ihneď chytia. Červená tvár, oduté pery a ja sa flashbackom ocitám v materskej na pieskovisku. Mužská ješitnosť, ukameňujte ma, ale ruku na srdce dámy, každá sme si to už prežili (I love you boys).
Je to ako keď som minule bola s priateľmi v bare. Večer to bol skvelý, víno ešte lepšie a tak som sa rozhodla, že si na čašníka nepočkám, ale sama si odcupitám k baru ešte po „jeden.“ V tom sa ku mne postaví mladý muž, evidentne s úmyslom ma pozvať na nejaký ten poháriček. Veľmi jemne mu teda naznačujem (veľmi jemne je na mňa extrémny výkon, a to ani zďaleka nepreháňam), že nie ďakujem, že je to od neho milé, ale neprosím. Frajersky opretí o barový pult na mňa zúrivo žmurká, až tak, že sa bojím či mu niečo nevletelo do oka a hovorí: „Slečna, ja to na vás vidím, že by ste si ten pohárik so mnou dala.“ Samej seba sa pýtam, kde, ako, čo? Má niečo s okom, ale hluchý nebude. Rozhodla som sa zahájiť jemnejšiu asertivitu, že snáď teraz to chalan dá a tak mu vravím: „Prepáč, som tu s priateľmi a fakt nemám záujem.“ Medzičasom sa už pristihnem ako na barmana bez hanby mávam ako na taxík v New Yorku, pripravená kedykoľvek preskočiť bar a schmatnúť fľašu vína. Začína ma chytať panika, keď vidím výraz gréckeho boha Erosa na mojom nápadníkovi, ktorý pokračuje tvrdým flirtom: „Ale no, nebuď taká, veď len na jeden drink.“ To už som z tašky vyťahovala pravú kopačku s výrazom neprávom dvakrát faulovaného futbalistu a hovorím: „Počuj, už dvakrát som ti povedala, že nemám záujem a že žiaden drink od teba nechcem, tak mi daj pokoj a choď otravovať niekoho iného.“ A vtedy sa to stalo, videla som na jeho tvári ten výraz, kedy mu to konečne docvaklo, tvár nabrala kolorkový odtieň a vtedy mi odsekol: „Bože ty si krava, stačilo raz povedať, že nechceš.“ Na moju obranu, viac sa už k tomu nedalo povedať viac, ibaže by som mu vystavila už na začiatku neslušnú červenú kartu.
Neskôr večer som sa zamýšľala, či je to skutočne tým, že muži naznačovanie nechápu alebo len s nami hrajú hru: „Kto z koho.“ Dovolím si tvrdiť (a možno niektorí z vás so mnou absolútne nebudú súhlasiť), že muži sú v naznačovaní o čosi priamejší a my ženy vieme, že vy viete, že my vieme, voč tady kráči.
Je to skutočne problém komunikácie? Alebo je to problém individuálny? Kedy nastáva ten bod, kedy ženy majú prestať naznačovať a priamo jednať? Je to mužská provokácia alebo nás skutočne nechápu?
Nie som žiaden vyznávač teórie, že muži sú z Marsu a ženy s Venuše. Áno, je pravda, že občas riešime situácie svojským spôsobom, avšak mužské signály sú občas rovnako mätúco ako ženské naznačovanie. To znamená, že si nemáme veľmi čo vyčítať.
Keďže si život bez mužov predstaviť neviem (asi mnohé z nás), možno je na čase, aby sme prestali naznačovať, menej kopať, viac sa chápať a začať počúvať. Len tak totiž predídeme nezmysleným zápasom, ktoré sú už od začiatku odsúdené na remízu.
